L0.1 Revoluce, konservatismus, kontrarevoluce

Revolúcia, kontrarevolúcia a konzervatívna revolúcia

Vážené dámy a vážení páni,

Témou dnešnej konferencie by mali byť hojivé účinky konzervativizmu na chorobu moderného sekularizmu. Rôznorodosť, ktorá však panuje pri výklade pojmu konzervativizmus ma napĺňa obavou, že by sme sa mohli dostať do situácie, keď budeme hovoriť o ozdravujúcich možnostiach niečoho, čoho definícia nám uniká a čo sa vzpiera samo, svojou podstatou, akémukoľvek jednoznačnému uchopeniu. Ťažko je potom hovoriť o konzervovaní ako sociálnom medikamente vo všeobecnosti. Zásadná otázka podľa mňa totiž neznie či máme alebo nemáme niečo konzervovať, čiže uchovávať, ale skôr: čo je hodné konzervácie? Uchovávanie a prenos do budúcnosti sú procesy tak všeobecné, že sa dajú vztiahnuť k čomukoľvek. Aj keď by sme pod ním rozumeli striktne len uchovávanie kultúry, sme nútení si priznať, že každá partikulárna kultúra má svoj konzervativizmus a v jeho rámci množstvo pod-konzervativizmov, vzťahujúcich sa na dielčie ideologické trenice. Pričom sekularizmus, ako globálny všeľudský problém, môže byť považovaný za nemoc v každej z týchto kultúr a každá z nich by ho pravdepodobne chcela riešiť tým svojim „konzervativizmom“, v prospech svojej kultúry. Je však každá kultúra hodná zachovania a každý konzervativizmus oprávnený? Pri posudzovaní tohoto problému by sme mali skôr prihliadať na to, čo stojí nad kultúrou a čo ju určuje a formuje. Mám samozrejme na mysli náboženstvo. Náboženstvo je médium, skrze ktoré sa dostávame k Pravde v jej absolútnej podobe – k Bohu. Je logické, že náboženstvo falošné, nás nepovedie k tejto Pravde, ale do záhuby, a je práve tak logické, že uchovávanie kultúry z neho zrodenej, je vec pochybná. Konzervativizmus by sa mal teda začínať pri hľadaní absolútnej Pravdy a nie za každú cenu pri uchovávaní toho, čo nám je blízke, zvykové a vzbudzuje v nás sentimentálne emócie. To by sme mohli napríklad starým Aztékom doporučovať, v rámci konzervativizmu, uchovanie ich tradičných beštialít, len preto, že to boli zvyky zdedené po predkoch a zároveň nemali sekularistickú tendenciu.

Ale týmto všetkým, sa problémy s konzervovaním len začínajú. Aj po volbe uchovania správnej kultúry, stojíme pred dichotómoiu, ktorú postrehli už niektorí myslitelia 19. storočia, Herderom počínajúc. Jedná sa o rozdvojenie duchovného a materiálneho života spoločnosti na kultúru a civilizáciu. Je možné uchovanie civilizácie bez kultúry, ktorá ju vybudovala? Asi ano, ak vezmeme do úvahy príklad Starého Ríma alebo súčasnej Ameriky. Váham však, či sa to dá nazvať konzervativizmom. Je možný prenos civilizácie, bez náboženstva a kultúry, ktoré ju vybudovali, civilizácie ako vykoreneného všeľudského systému noriem sociálneho chovania, ktorého cieľom je len bezkonfliktná multikultúrna pseudo-nirvána? To sú podľa mňa problémy, ktoré siahajú až na samotnú podstatu oprávnenosti súčasného konzervativizmu.

Tým, že sa súčasný post-európsky konzervativizmus, ako proces, vzpiera nejakej zásadnej väzbe na konkrétnu európsku kultúru a uspokojuje sa len so šírením liberálnej civilizácie z nej vzyšlej a šírením multikulturalizmu, t. j. akceptáciou všetkých konzervativizmov okrem autenticky-európskeho, stavia nás pred nutnosť vymedziť sa voči jeho potencionálnym ašpiráciam na univerzálnu ideológiu, ktorá sa ľahko zvrháva v náhražkové náboženstvo a idolatriu. Snaha o globalizáciu tzv. konzervativizmu je cesta, pri ktorej sa hľadajú nejaké všeľudské konzervatívne hodnoty vyplývajúce z určitej antropologickej konštanty a nezávislé na metafyzických pravdách. Táto nebezpečná tendencia spochybňuje samotnú akceptovatelnosť súčasných interpretácii pojmu konzervativizmu pre tých, ktorým je absolútna Pravda metafyzická drahšia, ako expanzia vyprázdnených politologických pojmov. To nás stavia pred otázku, či to, čo nám je predkladané v súčasnosti ako konzervativizmus, skutočne autentickým európskym konzervativizmom je. Otázkou je tiež, ako sa vyhnúť účasti na tejto vyprázdnenosti a uchovať konzervativizmus, ako proces smerujúci k skutočnému uchovaniu reálnej európskej kultúry a nie jej úpadkových derivátov, keď tlak z tzv. konzervatívnych kruhov je tak veľký?

Účasť na tomto trende je nám totiž neustále podsúvaná v médiach a aj v odbornej literatúre ako skutočný konzervativizmus, čím sa darí diskreditovať tento pojem v očiach ľudí, ktorí majú tradicionalistický postoj k európskej kultúre. Obávam sa, že v tomto prípade sa skôr ako o liek jedná o pomalý, ale o to účinnejší jed.

Preto považujem za dôležité vymedzenie sa voči skupinám, participujúcim na tomto pokrivenom pojme konzervativizmu. Ak to neurobíme, tak sa nám môže stať, že budeme rukojemníkmi pojmu, s ktorým nás budú fakticky spájať len spomienky na zašlý myšlienkový súzvuk medzi ním a nami. Týmto vymedzením zároveň zvýrazníme vlastnú identitu, bez ktorej je akékoľvek uvažovanie o perspektívach uchovávania tradícii zbytočné.

Na druhej strane je pravdepodobné, že voči tomuto vymedzeniu sa ozvú protestné hlasy, ktoré budú považovať moje tvrdenie o rozpore medzi „skutočným“ a „falošným“ konzervativizmom za pochybné. Budú zrejme poukazovať na fakt primátu v používaní tohto pojmu v politickom význame, patriaci anglosaskej tradícii konzervativizmu, ktorú nižšie spochybňujem ako pseudo-konzervatívnu. Problém spočíva v odlišnom vnímaní pojmu konzervativizmus. Genealogické vnímanie, operujúce časovým primátom, požaduje aby, sa za autentickú tradíciu konzervativizmu považovala anglosaská reakcia na sociálne pohyby 18. a 19. storočia, pričom uvádza do závislosti na tejto reakcii aj porevolučný konzervativizmus kontinentálny. Z toho dôvodu býva Burke označovaný za „otca konzervativizmu“. Naproti tomu etymologické vnímanie pojmu konzervativizmus si kladie za úlohu vymedziť oprávnenosť prisvojenia si tohto pojmu, na základe zhody jeho významu s realitou. „Pravda je zhoda intelektu a veci,“ učí Anjelsky doktor. Výhodu druhej metódy si môžeme overiť na banálnom príklade. Predpokladajme, že jeden z mojich poslucháčov sa postaví a povie o sebe, že je krásny. Nájdu sa však zaiste aj takí zvrhlíci, čo mu to budú chcieť vyhovoriť a pojem krásy by chceli aplikovať na seba, pretože človek je krehká nádoba. On by sa však bránil tým, že by poukazoval na fakt primátu v používaní pojmu „krásny“ v sále, čím by zakotvil pravidlo: „kto prvý povie o sebe, že je krásny, ten ním skutočne aj je.“ Elementárne svetlo prirodzeného rozumu sa však vzpiera podobným uzáverom. Väčšina ľudí by sa zrejme priklonila k nazeraniu autentickej krásy, ako niečoho, čo zodpovedá významu pojmu krásy a nie toho, čo sa v rozpore s významom, ako aj realitou, za krásne vydáva. Domnievam sa preto, že sa príliš nespreneverím zdravému rozumu, ak budem postupovať podobne aj v prípade pojmu konzervativizmus.

Vo svojom príspevku by som sa chcel zamerať na skupinu ľudí, ktorá berúc na seba označenia odvodené od slovesa konzervovať, domáha sa toho, aby bola považovaná za konzervatívcov. Problémom, na ktorý by som chcel upozorniť, je ich svojvolná, účelová a oportunistická uzurpácia určitého pohybu, ktorého podstatou je pre nás uchovávanie a prenos základov nášho európskeho kultúrneho bytia. Tento akt povrchného prisvojenia konzervatívnych pojmov, vyprázdnených a bez podstaty, sa udomácnil v určitých kruhoch, ako jeden z možných spôsobov uchovania sofistikovaného pohodlia, ktoré im ponúka západná civilizácia. Pod tlakom reality zhadzujú týto ľudia kožu svojej ľavicovej a liberálnej minulosti, snažiac sa nasúkať do pseudo-konzervatívnej ulity. Skelet ich myslenia je však tak nasiaknutý lavicovými, liberálnymi, osvieteneckými alebo novopohanskými ideami, že im znemožňuje prekročiť hranicu, oddelujúcu oblasť druhoradých prípadkov od oblasti podstaty. Ich pohyb v konzervatívnych kruhoch, snaha o dominanciu, spojenú s možnosťou určovania trendov v konzervatívnom myslení a snaha o re-definíciu základov európskej kultúry, vedie k vytváraniu chaosu, ktorý je v lepšom prípade nechceným sekundárnym javom ich snaženia, v horšom prípade zámerom. Jednou z možností, ako tomuto zmätku uniknúť, je preskúmať intelektuálny pohyb, ktorý budem pre vymedzenie ich spoločnej platformy nazývať „konzervatívnou revolúciou“. Celú problematiku je možné podať na tejto malej časovej ploche samozrejme len v náznakoch. Je evidentné, že pod tento pojem bude nutné podriadiť viacero hnutí, ktoré sú častokrát v podružnostiach antagonistické, ale v podstate identické čo do snahy o uchovanie materiálnych a sociálnych výdobitkov európskej civilizácie a čo do latentnej averzie voči tomu javu, na ktorom v skutočnosti stojí a padá Európa – voči kresťanstvu. Táto averzia, ktorá na seba berie podobu pohŕdania alebo tolerantne sa ošívajúcej nervozity, sa zintenzívňuje priamo úmerne tomu, ako sa tento radoby-konzervativizmus dostáva do stretu s autentickým kresťanstvom. Kým však v prípade protestantských siekt dokáže prehltnúť ešte nejednu horkú pilulku, jeho nervozita vrcholí pri strete s kresťanstvom neokliešteným a pravým, reprezentovaným Katolíckou cirkvou. Vtedy sa kŕčovitosť ich tolerantnej zhovievavosti stráca v záplave výhrad a nariekaní, prípadne ich pohŕdanie prechádza do zúrivosti.

Keďže na základe objektívneho štúdia dejín, ale aj prítomnosti, môžeme pokladať Katolícku cirkev za garanta autentického uchovania európskeho kultúrneho a civilizačného dedičstva, nutne predstavujú tieto skupiny, svojim ambivalentným vzťahom k Církvi, potencionálne nebezpečenstvo, ktorého cieľom je skôr rozmeľňovať ako uchovávať. Ak máme snahu predísť uviaznutiu autentických konzervatívcov v trasovisku agnostického a amorfného konzervativizmu, tak je vhodné poukázať na tento jav natoľko, aby sa stal výstrahou pred ľahkovážnou spoluprácou s týmito predstaviteľmi najnovšej formy oportunizmu.

Pojmy

Dôsledná analýza by mala byť založená na vymedzení základných pojmov, s ktorými budeme narábať. Ako naznačil už názov tohto príspevku, línia stretu povedie územím, na ktorom sa vo zvláštnej symbióze stretávajú dve protikladné idey: idea revolúcie a idea kontrarevolúcie.

Všetci vieme, alebo by sme aspoň mali vedieť, kto sú to revolucionári. Sú to naši nepriatelia, ktorí vedia o sebe, že sú našimi nepriateľmi a sú nami aj tak nazeraní a vnímaní. Sú to aktívni ničitelia európskej kresťanskej kultúry. Taktiež vieme, kto sú kontrarevolucionári. To sme my, kresťania a nepriatelia revolúcii, abstraktných rekonštrukcií spoločnosti, sociálnych utópii a viery v pokrok. Alebo by sme aspoň mali byť. Kto sú však konzervatívni revolucionári?

Táto zmeť pojmov, citov a postojov, ktorú budem nazývať konzervatívnou revolúciou, sa dá rozmotať len tak, že si vymedzíme hranice revolúcie a kontrarevolúcie. A to tým, že na mape európskych dejín zakreslíme územie jadra našej kultúry a označíme všetko, čo atakuje toto jadro s úmyslom poškodiť ho alebo zničiť, za revolučné. Týmto jadrom a ústredným vzťažným bodom, z ktorého vyrastá flóra našej kultúry, zjemňujúca nehostinné pohanské skaly a púšte je Cirkev. Zo známeho faktu strategického, ktorý nás učí, že uzemia určitou metódou dobité, sa tou samou metódou musia aj udržiavať, ak nechceme, aby boli stratené, môžeme odvodiť poučenie aj vo veci základov európskej kultúry. Bola to jednoznačne Katolícka cirkev, ktorá ju budovala od pádu Rímskej ríše. To ona zachovala z antickej vzdelanosti, čo sa uchovať v danej chvíli dalo, ona zcivilizovala barbarov a pretavila kmeňové zvyky Germánov, Keltov a Slovanov do novej sociálnej formy stredovekého stavovského štátu. Toto bola tá sila, s ktorou dobíjala Európa územia ducha i územia geografické. A len do tej miery, v akej si dokázala uchovať čo i len nepatrnú časť z týchto základov, sa jej darila aj jej expanzia.

Je teda evidentné, že pri posudzovaní problému toho, čo vlastne označiť za revolučné a čo označiť za konzervatívne, si nevystačíme s bežne prezentovanou politologickou dogmou, ktorá popisuje revolúciu primárne ako sociálny fenomén. Pri takomto chápaní slova revolúcia, by sa nám zúžil revolučný priestor v európskych dejinách na obdobie po Francúzskej revolúcii a priestor kontrarevolúcie by poňal do svojho stredu živly veľmi rôznorodé. Tým by sa ale vzhľadom na horeuvedený fakt kultúrneho primátu Katolíckej církvi dostala do súhrnu tradovaných a uchovania hodných javov aj obrovská masa Cirkvi nepriateľsky naklonených a antagonistických síl. Bude teda nutné pri stanovovaní počiatkov revolúcie a kontrarevolúcie, posunúť časový horizont späť o niekoľko storočí od roku 1789.

Ak pominieme neúspešné revolúcie stredoveku, albigénske, katharské či husitské, zostáva ako prvá inštitucionalizovaná a dovŕšená revolúcia, revolúcia lutherská. Dátum sa nám tým posúva na počiatok 16. storočia. Luther sám je akýmsi predobrazom konzervatívneho revolucionára hnusiaceho si Katolícku cirkev a zároveň desiaceho sa sociálnych a duchovných démonov, ktorých sám vyvolal jej napádaním. Vidíme ho ako sa vrhá do náručia svetskej moci a pod dojmom sedliackych búrok, ktoré vyvolal svojím vystúpením, stáva sa utilitaristickým konzervatívcom volajúcim po poriadku. Jeho duchovní následovníci počas stáročí rozoberali základy Európy tehlu po tehle, ich rady sa rozširovali, bojovali proti sebe navzájom, odpadávali aj od viery reformovanej, ale v sebe si niesli ono revolučné posolstvo nenávisti ku všetkému katolíckemu. Toto sú hranice revolúcie. Revolúcia sa začína meter od hraníc Katolíckej církvi. Kontrarevolúcia naopak prebýva len za jej hradbami. Nevznikla v roku 1789, len plynulo pokračovala, od revolúcii predošlých, cez ďalšiu revolúciu k revolúciam budúcim.

Pamäť ľudstva je však slabá a čas býva milosrdný nehľadiac na zásluhy a previnenia. To čo bolo kedysi revolúciou, stáva sa pod tlakom nových prichádzajúcich blúznení konzervatívnym. A tak sa včerajší revolucionár stáva uchovávateľom a často mu ani nedochádza, že uchováva revolučné výdobitky, ako nás učila svojho času marxistická terminológia. Ako tak pokrok napreduje, dopracováva sa ľudské treštenie k stále abstraktnejším utópiam, až raz si aj niektorí z tých najzarytejších revolucionárov povedia: dosť, takto to už ďalej nejde. A stanú sa uvedomelými konzervatívnymi revolucionármi. Akceptujú revolúciu po určitú hranicu, ale potom už ani krok. Územie ich konzervatívnej revolúcie začína za hradbami Katolíckej církvi a končí väčšinou pri socialistickej utópii. K bránam socialistickej utópie už dorazila konzervatívna revolúcia, ako agnostická a pragmatická vyznávačka európskeho civilizačného pohodlíčka a sofistikovaných kultúrno-zmyslových rozkoší, ktoré im realizácia socialistickej utópie nedokázala zabezpečiť. Táto pragmatická väzba na sekundárne výdobitky európskej kultúry, idúca ruka v ruke s ignoráciou jej podstaty, je príznačná pre všetky druhy konzervatívnej revolúcie. Neustále opakovanie tohto postoja v rôznych variantách vyplýva z kombinácie určitého stáročiami vyprofilovaného druhu psychiky. K tomu, aby sme dokázali lepšie identifikovať konzervatívneho revolucionára, by nám mal poslúžiť pokus o popis jeho mentality.

Mentalita konzervatívneho revolucionára

Jednou z jeho základných čŕt je niečo, čo by sa dalo nazvať: zakyslá revolučnosť. Tento radoby-konzervatívec, dedič vyznavačov mierneho pokroku v medziach zákona a rozháňačov stredovekých chmár, naďalej pevne verí v pokrok v medziach zákona. Keď burcuje, tak vždy si nasadzuje hrdú masku človeka spätého s realitou dnešných dní, hľadiaceho neohrozene do budúcnosti, v ktorej veští prísľuby uchovania európskych výdobitkov. Samozrejme len tých, ktoré si to skutočne zaslúžia, čiže: demokracie, tolerancie, plurality a podobne. Ničoho sa neľaká. Čo už dobe nesedí, to treba odhodiť. Pre kuvičie hlasy zatuchlých kontrarevolucionárov má trpký úsmev plný súcitného pohŕdania a na perách okrídlenú frázu o Bourbonoch, ktorí sa ničomu nepriučili a nič nepochopili. Tieto verbálne prejavy sympatii k modernite, technicite a pokročilej fáze masového života, však v jeho vnútri narážajú na lásku k pohodlíčku teplého europoidného domova, plného rôznych nostalgických hračiek typu: sláčikového quarteta alebo dobre klimatizovanej galérie obrazov. To všetko treba uchovať, aby zmyslové pôžitky kultivovaného pokrokára boli zasýtené. A tak revolučná verva začína zakysať. Do ľavicového raja všezbratania sa mu zrovna moc nechce, to by sa musel deliť o svoje pohodlíčko a nebodaj ho aj stratiť, ale čo robiť, keď z druhej strany cerí zuby netolerantná hydra stredovekého tmárstva? Tu však prichádza na pomoc moderná doba, ktorá sa naučila podobné problémy riešiť. Podobne ako si možno v súčasnosti užívať slasti pohlavného života a nebyť pritom vystavený tomu strašnému nebezpečenstvu, že bude počaté dieťa, tak sa dá byť aj konzervatívcom bez toho, aby sme sa vystavovali riziku, že budeme musieť nebodaj konvertovať. V praxi to znamená užívať si sekundárne účinky základov budovaných v stredoveku, bez namáhavej povinnosti tieto základy uchovať.

Mentalita konzervatívneho revolucionára vykazuje teda všetky znaky psychiky parazita, ktorému nevadí, že objekt jeho parazitizmu hnije, alebo je poprípade mŕtvy. On si bude užívať na jeho povrchu, pretože hniloba je ešte ďaleko. Potopiť zahnívajúceho Leviatana to sa mu nechce, veď by sa spláchol aj on sám, ale odstrániť hnilobu tiež nie. Dôvody má prosté: ten očistný skalpel by mohol zasiahnuť aj jeho, pri zistení, že tento kultúrny parazit je zároveň jedným zo šíriteľov hniloby.

A tak žije konzervatívny revolucionár vo svojom pokryteckom svete, ktorý má len jediný účel: čo najdlhšie možné uchovanie jeho vyprázdnených civilizačných návykov, visiacich vo vzduchoprázdne a neukotvených v žiadnom fundamente. Kultúra pre neho nie je konkrétnym živým organizmom, neustále napájaným náboženskou vierou prežívajúca aj po páde civilizácie. Vytvoril si abstraktnú humanistickú tradíciu platnú pre celý svet, resp. podržal ju zo svojej revolučnej minulosti a učinil ju predmetom konzervácie. V skutočnosti mu civilizácia nahradila náboženstvo v jeho univerzálnosti. Konzervatívny revolucionár nepochopí, že jedno náboženstvo môže vytvoriť rôzne civilizácie líšiace sa od seba, a teda, že civilizácia sama o sebe, na rozdiel od Cirkvi, nemôže byť univerzálna. Cirkev naopak nepotrebuje nejakú konkrétnu kultúru a civilizáciu na to aby zostala Cirkvou. Ona sama vytvára kultúry, preberá nové a transformuje ich. To konzervatívny revolucionár nechápe. Pre neho zánikom humanistického a antropocentrického novoveku padá všetko. Vie, že na svoje prežitie a pohodlie potrebuje masy vyznávajúce rovnaké novoveké civilizačné hodnoty. Preto sa snaží neustále rozširovať ich počet expanziou osvieteneckého a antropocentrického humanizmu, či už demokratického alebo autoritatívneho, do sveta. Jeho snom je europoidná forma konfucionizmu rozšírená po celom svete. Tá mu svojou ametafyzickosťou a zameraním sa na banálny pragmatizmus povrchných cností antropocentrického razenia, umožní zapriahnuť čo najširšie masy do služby duchovného mandarinizmu svojej kliky. Miliardy uvedomelých, amorfných a bezkonfesijných trogloditov podľa jeho predstáv budú konzervovať fosíliu európskej civilizácie, z ktorej sa podarilo vyštvať jeho revolučným predchodcom jej dušu.

Nikto samozrejme nebude protestovať viac proti takýmto zovšeobecňujúcim obvineniam, ako samotní konzervatívni revolucionári. Budú sa dovolávať svojho neutrálneho a zhovievahého vzťahu k Cirkvi. Budú sa preukazovať dobrými vzťahmi s mnohými členmi kléru, neuvedomujúc si, že vo svojej neznalosti vnútorných problémov v Cirkvi skôr vydávajú svedectvo o jej neutešenom súčasnom stave, ako o svojej úprimnosti. Budú ironizovať tzv. sprisahanecké teórie a patologizovať každého svojho oponenta, ako notorického paranoika. Budú sa dovolávať podružných rozmanitostí, ktorými sa od seba navzájom odlišujú a budú zamlčovať spoločnú bázu mobilizácie svojich hnutí. Tou zostáva snaha o konzerváciu novodobého vývoja v Európe. S pravou byzantinskou zaslepenosťou si totiž namýšľajú, že stav rozkladu európskej kultúry, počínajúci 18. storočím a výdobitky tejto degenerácie, sú autentickým európskym dedičstvom, podobne ako sa stredovekí Gréci v Konštantínopole nazývali naivne Rimanmi. A nech už sa nazývajú občianskými konzervatívcami, neo-konzervatívcami, konzervatívnymi revolucionármi alebo novou pravicou, spája ich latentná antipatia k reakčným kresťanským silám, ktorá môže oscilovať od pluralitou maskovaného, protektorského vykazovania Církvi za hranice verejného priestoru až po novopohanské pohŕdanie úzkoprsosťou kresťanstva.

V niečom však majú pravdu. Ich rozmanitosť nie je fikciou. Oni sú taktiež dedičmi prvotného hriechu, postrádajú pravú jednotu a malichernosť ich hádok často nemusí brať konca. Tým vytvárajú chaos v našich mysliach hľadajúcich potencionálnych spojencov v boji proti úpadku. Je to však pasca, ktorej sa treba vyhnúť. Zánik civilizácie je niekedy menším zlom ako jej zahnívanie.

Netreba sa od konzervatívnych revolucionárov len dištancovať, treba popísať ich typológiu aby sme ich dokázali rozpoznať.

Popri neustálom zreteli na zjednocujúci faktor je preto užitočné naučiť sa identifikovať tento jav v jeho rôznorodosti. K tomu by nám mal poslúžiť náčrt typológie tohto fenoménu a jeho jednotlivých lokálnych zvláštností.

Typológia konzervatívnej revolúcie

Ako som už naznačil vyššie, revolúcia je proces deštrukcie určitého zakladajúceho jadra obaleného z neho vychádzajúcou masou konzistentných dejinných udalostí, spojených jednotným náboženstvom a kultúrou. Revolúcia na rozdiel od dobitia a okupácie prichádza z vnútra. Prvou víťaznou revolúciou v jadre európskej kultúry bola lutherská revolúcia. Ona otvorila brány revolúciam ďalším a zároveň dala vzniknúť archetypu konzervatívnej revolúcie. Ten by sa dal zhrnúť do vzorca: vzbura – etablovanie vzbury – potlačenie nových vzbúr – snaha o zakonzervovanie. Tento model sa bude opakovať v Európe pri všetkých revolúciach a bude neustále posúvať horizont konzervatívnej revolúcie až k jej súčasnej podobe. Každá nová revolúcia sa zároveň vždy vymedzí proti predchádzajúcej ako reakčnej a proti prichádzajúcej revolúcii, ako proti porušeniu veškerých pravidiel slušnej spoločnosti. Pričom v pozadí zostáva Katolícka cirkev, ako spoločný menovateľ, na ktorý je prevediteľná všetka reakčnosť ako taká. Tento pocit reakčnosti Katolíckej církvi sa stáročiami a revolúciami násobí a v súčasnosti je pre tzv. „normálnych ľudí“ autentická katolícka tradícia skutočnou hudbou z Marsu. To je revolučná dogma, o ktorej sa v konzervatívno-revolučných a revolučných kruhoch nikdy nepochybuje. A to má Cirkev za sebou už tragédiu liberalizácie posledných štyridsiatich rokov. Len ťažko si dokážeme predstaviť, ako by reagovala sekulárna spoločnosť na Cirkev takú, aká bola po stáročia, pred liberálnymi reformami. Vždy keď sa revolucionári stretnú s Cirkvou, akoby sa museli vrátiť o niekoľko storočí naspäť a prekonať všetky tie revolúcie v spätnom chode. V skutočnosti by to bol pre nich nadľudský výkon, ak by sa dokázali vrátiť späť do lona Cirkvi. Ak sa tak stane, tak určite len pomocou Božej milosti.

Neskôr keď protestantské revolúcie pokračovali aj na ďalších územiach, po Nemecku, nasledovalo Švajčiarsko, neskôr Anglicko, Škandinávia a nakoniec protestantizmus zachvátil celú Európu. Nie všade bol našťastie úspešný. Reakciou na to bola prvá kontrarevolúcia: Tridentský koncil, organizovanie katolíckych líg a v konečnom dôsledku náboženské vojny 17. storočia. Po ich ukončení sa už protestantizmus považoval za etablovanú veličinu, čo ešte zdôrazňoval jeho etatický charakter a väzba na svetské kniežatá. Ba čo viac, začal sa považovať za živel uchovávajúci, čiže konzervatívny. Udalosti v Anglicku: poprava Karola I. a nástup Cromwellovej puritánskej vlády, spravili z legitímneho nástupcu kráľovského revolucionára Henricha VIII. obeť novej revolúcie. Vtedy sa započne genéza tzv. anglosaského krídla konzervatívnej revolúcie. Už len raz si uvedomia týto bývalí revolucionári svoju pravú podstatu a to pri strete s Jakubom I. Je príznačné, že sa tak deje v strete s katolicizmom, jedinou silou, ktorá im pripomína ich bývalú revolučnosť. Okamžite sa k nej prihlásia, zinscenujú ešte Slávnu revolúciu a po nej sa budú venovať už len konzervovaniu.

Pre 18. storočie je už typický posun konzervatívnych revolucionárov od protestantských foriem kresťanstva, k osvietenecko-gnostickým tendenciám. Nastáva doba nových revolúcií. Puritánska revolúcia sa dovršuje vznikom Spojených štátov, ktoré majú byť niečím ako Zasľúbenou zemou a pokusným laboratóriom puritánskeho postoja k životu náboženskému i spoločenskému. Zároveň ale nemožno prehliadnuť v tejto revolúcii silné tendencie osvietenecké, reprezentované odchovancami lóží. Tie sa dostávajú k slovu aj v galikanizmom a jansenizmom nahlodanom a hédonistickým životom aristokracie rozvrátenom, katolíckom Francúzsku. V roku 1789 sa na svetlo sveta derie fenomén dovtedy nevídaný: agnosticko-ateistická revolta. Proces ideového prechodu od narušenia jednoty kresťanstva vrcholí prvým oficiálnym pokusom o jeho zničenie. Vzápätí nasleduje nová vlna kontrarevolúcie. Prichádzajú Joseph de Maistre, Louis de Bonald, Adam Muller, Novalis a ďalší. Boj sa po prvý krát stáva naprosto nezmieriteľným.

A vtedy prichádza na scénu niekto, koho by sme mohli nazvať prvým skutočným idolom konzervatívnej revolúcie. Napoleon Bonaparte. Dodnes zostal jej miláčikom. Nenájdme ho nikde vykresleného ako toho, kým v skutočnosti bol – megalomanským predchodcom Hitlera. Vytvoril tajnú políciu, akej dovtedy nebolo, lúpil, vraždil, okupoval, ale to všetko je mu odpustené. Veď sa mu podarilo skrotiť a ponížiť pápeža, uchoval všetky výdobitky revolúcie, ba čo viac, exportoval ich do sveta. Jeho porážka, nastolenie Bourbonovcov, obnovenie vplyvu Cirkvi, to bola jedna súvislá nočná mora , ktorú odohnal až príchod bankárskeho kráľa Ľudovíta Filipa.

Po porážke Napoleona a po definitívnom zakončení procesu revolúcie si po prvý krát konzervatívni revolucionári uvedomili samých seba. Nastala doba, keď sa k svojmu konzervatívnemu revolucionárstvu otvorene hlásia a poznajú svoju pozíciu. Nastáva zároveň doba pre reginálne špecifiká. Konzervatívny revolucionári sa začínajú profilovať a dajú vzniknúť trom dominantným tradíciam. Podľa nich môžeme rozdeliť konzervatívnu revolúciu na: anglosaský, románsky a germánsky prúd.

Pre našu súčasnosť sú zaujímavé konzeratívno-revolučné trendy hlavne v takej podobe, v akej ich svet spoznal v 20. storočí. Na podrobnú analýzu celého vývoja zahrnujúceho obdobie 19. storočia sa nám bohužiaľ nedostáva priestor.

Anglosaský prúd

V súčasnosti je mediálne najvplyvnejší a najznámejší prúd anglosaský. Typická je pre neho východzia pozícia zasadená do revolúcii, ponorených v čase hlbšie, ako je revolúcia, z ktorej vzišiel prúd románsky. To mu dodáva vo vlastných očiach punc konzervatívnej kontinuity, pri ktorej sa na nejaké to dávne plienenie kláštorov už nehľadí. V skutočnosti tento optický klam zapríčinil práve jeho liberálny predstih pred kontinentálnym politickým vývojom.

Na začiatku 20. storočia, v čase keď existovali ešte mocnosti starej Európy, ho však nikto nevnímal ako niečo konzervatívne a už tobôž nie jeho americkú variantu preslávenú tým najvulgárnejším volebným populizmom, ordinérnym hulvátstvom selfmademanov a chudobnučkou kultúrou. Nie nadarmo hovoril už Američan Hermann Mellvile v jednej zo svojich básní o: „temnom veku demokracie“. To samozrejme nebráni konzervatívcom typu Rusella Kirka, Roberta Nisbeta či Pata Buchannana hovoriť o Spojených štátoch dôb minulých, takmer ako o poslednom raji konzervativizmu. V skutočnosti nenachádzame nič, čo by potvrdzovalo primát Anglosasov vo veciach konzervativizmu. V Anglicku 19. storočia prebiehajú všetky reformy volebné, sociálne či kultúrne v rovnakom tempe ako na kontinente a v Amerike sú plne pri moci už koncom 18. storočia, v čase keď v Strednej Európe ešte cechy nestratili úplne svoju funkčnosť. Typický anglosaský individualizmus, umocnený puritánskym presvedčením o nezávislosti individua na cirkevnej inštitúcii, pri kontakte s Bohom, sa dá len zťaška nazvať konzervatívnym v pravom zmysle slova. Anglosaský konzervativizmus mal vždy nábožensko-pluralitný charakter, čo mu umožňuje rezignovať na požiadavku pravého náboženstva, ktorá dáva akémukoľvek konzervativizmu zmysel. Preto doménou anglosaskej konzervatívnej revolúcie zostávajú apely na klasické relikty liberalizmu akými sú: náboženská tolerancia, sloboda svedomia, sloboda prejavu verbálneho i fyzického a väčšia alebo menšia demokracia To všetko zabalené do neustále sa opakujúcich vĺn sentimentalizmu, ktorý od 18. storočia viac alebo menej ovplyvňuje myslenie a konanie Anglosasov.

Za prototyp anglosaského konzervatívneho revolucionára môžeme pokojne považovať toľko velebeného Edmunda Burka. Tento liberálny whig, ospevujúci Slávnu revolúciu, súc zhusta opľúvaný svojimi konzervatívnymi toryovskými oponentami v parlamente, sa pri pohľade na kmitanie gilotíny stáva obrancom poriadku a trónu. S pravou anglickou nevinnosťou delí revolúcie na dobré a zlé. Dobré sú tie „naše“ a zlé tie „ich“. Ktorý neo-konzervatívec by s ním nemohol súhlasiť?

V 20. storočí sa postupne začína presadzovať v anglosaskom priestore v rámci konzervatívneho myslenia agnosticizmus. Myslitelia ako Irving Babbit, H. L. Mencken, Michael Oakshott alebo Roger Scrutton sa, viac alebo menej, otvorene dištancujú od kresťanstva a hľadajú vzory v antike alebo v konfucionizme, čo ich prekvapujúco spája s nemeckou novopohanskou formou konzervatívnej revolúcie.

Posledná vlna konzervatívnej revolúcie v anglosaskom svete, zvaná neo-konzervativizmus, pripomína balzamovaného Woodrova Wilsona s jeho hysterickým liberalistickým expanzionizmom. Model poučených lavicových radikálov sa opakuje. Vzhľadom na masívny príliv odpadlíkov od judaizmu do hnutia sa akákoľvek snaha o kresťanskú dominanciu v tomto prúde stáva bezpredmetnou. Paradoxne sa z ľudí typu Kirk a Buchannan stávajú paleo-konzervatívci, čím sa opäť potvrdzuje model neustáleho posúvania horizontu konzervatívnej revolúcie a jej závislosť na revolučnom pokroku. Uvažovať o neo-konzervativizme z tradicionalistických pozícii ako o konzervativizme tým stráca akýkoľvek zmysel.

Francúzsky prúd

Pri kontakte s francúzskym modelom konzervatívnej revolúcie, sa presúvame z anglosaského revíru liberálnych cností a individualizmu, do sfér etatických racionalistických konštrukcii, koreniacich v osvietenectve. Pod tlakom masových sociálnych pohybov sa mení francúzsky osvietený intelektuál na vyznávača konzervativizmu. Za klasický príklad nám môže poslúžiť naturalistický estetik Hypolite Taine, zosmiešnený neskôr Paulom Bourgetom v románe Žiak. Vyznavač toho najelementárnejšieho materializmu, z ktorého učinil os svojej vedeckej práce, sa po porážke pri Sedane a pod dojmom Parížskej komúny stáva obhájcom konzervativizmu. Opäť sa tu stretávame s kultom Napoleona a s kombináciou osvieteneckého racionalizmu a strachu zo sociálnych otrasov. Napoleona vzýva, ako umelca a génia, čím neskôr ovplyvní Nietzscheho, a zároveň ako zachráncu Francúzska od Bourbonovskej reakcie i od sociálnej revolúcie. Je to pre neho zároveň kodifikátor liberálneho kódexu nového právneho poriadku, ktorý definitívne pochoval starý svet. Tainovým ideálom je uchovanie týchto výdobitkov.

Podobnou cestou prešiel aj zakladateľ sociológie Auguste Comte. Dôsledný agnostik, popierajúci akúkoľvek možnosť poznania vecí metafyzických, sa pod tlakom uvedomenia si potencionálnych hrôz nastupujúceho nihilizmu vrhá do naprosto novopohanského mysticizmu „uctievania mŕtvych a kultu ženy“. Formuluje zostrenú verziu antropocentrického náboženstva z obdobia Francúzskej revolúcie, dovoláva sa v jeho mene askézy a v duchu etatického komunitarizmu brojí proti individualizmu. To, čo však bolo v roku 1789 revolučné, sa v najnovšom štádiu nástupu nihilizmu stáva konzervatívnym, alebo lepšie povedané konzervatívno-revolučným.

Francúzsky prúd sa odlišuje od anglosaského svojím sklonom akceptovať abstraktné racionalistické konštrukcie a pevným ukotvením v byrokratickom etatizme. Jeho sekularizmus je otvorený. Nemá za sebou minulosť protestantskej revolúcie a vie, že za hranicou revolúcie z roku 1789 nie je už prvá vlna konzervatívnej revolúcie, ako tomu bolo pri revolúciach v Anglicku a Spojených štátoch, ale nebezpečenstvo Katolíckej cirkvi. Preto je pre francúzskeho konzervatívneho revolucionára návrat za túto hranicu nemožný. Svoju nedostatočnú väzbu na tradíciu francúzskych dejín, v ktorých proti sebe stoja stáročia keď bolo Francúzsko „prvorodenou dcérou Cirkvi“ a necelé storočie neprerušovaného sekularizmu po roku 1870, si vynahradzuje exaltovaným patriotizmom, ktorý má presiahnuť, podľa neho malicherné, náboženské trenice rozdeľujúce národ. V osobe Mauricea Barresa sa dostáva potom ku slovu už zavŕšený kult predkov, pôdy a krvy, ktorý sa svojím novopohanstvom, so sklonmi k mysticizmu, stáva akousi formou konfucionizmu. Je tým najvlastnejším vyjadrením podstaty konzervatívnej revolúcie a v konečnom dôsledku spája všetky tri prúdy. Kým však anglosaský prúd k novopohanstvu dorazil ako posledný a francúzsky ako druhý, tak na prvom mieste na ceste k nemu stojí prúd nemecký.

Nemecký prúd

S nemeckým prúdom sa dostávame k prapôvodu slovného spojenia „konzervatívna revolúcia“. Pod týmto pojmom sa v dejinách sociálnej filozofie označuje myšlienkový prúd, reprezentovaný Oswaldom Spenglerom, Ernstom Jungerom, Moellerom van der Broeck a inými mysliteľmi po 1. svetovej vojne. Pre tento prúd je typická fascinácia technicitou a prísľubom budúcnosti, ako nového veku dynamizácie más a nastolenia etaticko-militaristického socializmu pruského typu.

Pre katolíka by však malo byť jasné, že príprava na tento finálny stav započala už oveľa skôr, v čase lutherskej revolúcie. Tá svojim splynutím so štátnou mocou a akcentom na národný nemecký jazyk predstavuje prvý stupienok tohoto procesu. S absenciou národného štátu vzniká zároveň v Nemcoch, naprieč hranicami vedúca, kmeňová súnaležitosť, presahujúca štáty a formujúca nemecký prúd konzervatívnej revolúcie. Kým prežívalo v mysliach ľudí lutheránske spojenie trónu a oltára do jedného celku, kmeňové a novopohanské prvky boli potláčané protestantským kresťanstvom. Po páde trónov počas 1. svetovej vojny a po rozmelnení luteranizmu v bahnisku liberálneho novohegelianizmu už nič nestálo v ceste novopohanskému kultu predkov, pôdy a krvi.

Prototypom nemeckého konzervatívneho revolucionára by mohol byť nazvaný Friedrich Nietzsche. Jeho vplyv na novodobý nemecký prúd je naprosto dominantný. Za symbolické možno považovať to, že jeho otec bol dvorským kazateľom a protestantským pastorom. Nietzsche položil základy antropocentrického novopohanstva, kamuflovaného ako viera v nadčloveka. Nietzsche spraviac zo svojich súkromných komplexov problém celého vesmíru opovrhol kresťanstvom a vierou v Boha s takou prudkosťou ako málokto pred ním. Na rozdiel od ateistov socialistického razenia si však zhnusil masy a sociálnu revolúciu. Revolučný prvok pokrokársky – ateizmus sa v jeho osobe spája s dôrazom na konzervovanie akýchsi univerzálnych aristokratických hodnôt, ktoré nachádza u pohanov antických, germánskych, japonských aj novovekých. Tento kozmopolitný elitarizmus silne pripomína zjavy súčasného neo-konzervatívneho sveta, avšak oprostené od demokratického balastu.

U Nietszcheho samozrejme nechýba obdiv k Napoleonovi ani sklon k politickému titanizmu. Ten mu umožňuje, ako každému literátovy, za stolom hýbať kontinentami a veštiť beztrestne budúcnosť.

Dominantným prvkom odpozorovaným nemeckým prúdom od Nietzscheho je snaha akceptovať realitu budúcnosti a pohŕdanie reakčnými slabochmi, ktorí sa nedokážu tejto realite pozrieť do očí. Preto tá fascinácia masovou technicitou u Jungera, pohŕdanie umením a kultúrou u Spenglera a pragmatizmus tzv. sedliackeho rozumu u ich nasledovníkov z radov národných socialistov. Čo je zaujímavejšie, táto praktickosť je nakoniec metodicky blízka americkému ekonomickému pragmatizmu, vždy ochotnému prispôsobiť sa realite a vyťažiť z nej zisk, či pohŕdaniu bonapartovských konzervatívnych revolucionárov nepoučiteľnými bourbonovcami.

Aj nemecká konzervatívna revolúcia volá samozrejme po zachovaní toho podstatného a odhodeniu reakčnej, rozumej kresťanskej, záťaže na ceste k Novému poriadku.

A tak nakoniec všetky prúdy konzervatívnej revolúcie doputovali rôznymi korytami do jedného novopohanského mora, v ktorom sa končia všetky revolúcie a začína sa egyptsko-čínska nehybnosť. Keď more opadne, zostanú len prázdne fosílie bez Boha, o ktorých budú môcť neskoršie pokolenia povedať: „žili pohodlne a civilizovane.“

Záver

Zdá sa, že ak sa dokážeme preniesť nad bežné politologické klišé, ktoré operuje s vyprchanými pojmami typu: pravica, ľavica, demokracia, sloboda, a prevedieme javy rôznych typov konzervatívnej revolúcie na spoločnú podstatu, ktorou je uchovanie protikresťanských výdobitkov modernity, obnovenie pohanských foriem elitarizmu a konzervácia materiálnych foriem európskej civilizácie, dopracujeme sa rôznymi konzervatívno-revolučnými cestami k rovnakému cieľu.

Táto európska varianta konfucionzmu nemohla byť lepšie vyjadrená, ako jedným z jej predstaviteľov, Rogerom Scrutonom: „Svetlo prichádza z Východu. Na rozdiel od Krista však Konfucius nebol náboženským reformátorom (to je myslím zaujímavé označenie Krista od európskeho konzervatívca), ale horlivým stúpencom dobových poriadkov vo veciach svetských aj duchovných ... Konfucius nevytvoril žiadny metafyzický systém ani náboženskú vieru. Namiesto toho nám nariadil, aby sme žili „ako by“ z pohladu večnosti záležalo na tom čo činíme.“

Tu vidíme dediča pohanského morálneho utilitarizmu ako na dlani. Boh sice nie je, ale musíme sa tváriť, že je, aby sa naša prejemnelá a prehnitá civilizačná kára drncala ďalej v blate.

Domnievam sa, že to, o čo by sa mal snažiť katolícky konzervatívec, je pravý opak tejto paródie na uchovávanie. Bola by to slabá (pozn. red.: nečistá) viera, ktorá by nevedela prežiť pád civilizácie. Cirkev prežila pád Ríma aj Byzancie, prežije aj pád európskej civilizácie. A vybuduje novú, ak Boh dá. Loď Cirkvi nás vedie cez kataklizmy a povinnosťou konzervatívneho katolíka by teda malo byť v prvom rade uchovať to, čo bolo v Cirkvi a z Cirkvi vybudované. Uchovávanie tzv. politických slobôd, demokracii, tolerancii a podobných novodobých kvázi hodnôt, je možné považovať za stratu času. A úplne najhorším plýtvaním s časom je veriť, že tí, čo sa dnes pasujú do role ochrancov európskej kultúry a postrádajú elementarne theistické presvedčenie, môžu niečo zachrániť, keď nie sú schopní urobiť nič ani pre záchranu svojich duší.

Příspěvek ze společné konference Institutu sv. Josefa a časopisu Don Quichotte „Konzervativizmus – lék na sekularizaci naší doby?“, která se konala 3. 12. 2005 v Trnavě. Za milé upozornění na tento velice důležitý článek děkujeme redakci euportalu.cz, která jej nově zveřejnila.

Branislav Michalka / https://www.stjoseph.cz/clanky/konzervativna_revolucia_branislav_michalka.htm

_____________________

Pozn. red.: Domníváme se, že v této geniální analýze je zapotřebí posunout zlomový bod ještě dále do minulosti, ještě před lutherskou revoluci. Za definitivně první, sc. proticírkevní, protikatolickou, revolucí je třeba považovat vymanění se státu z vlivu katolické církve. Zlomovým bodem by tak byl rok 1302, který je také příznačně považován za konec středověku a počátek novověku. S tím, že tento proces vymaňování započal už předtím a pokračuje ještě velmi dlouho potom.